Netreba dlhé úvody. Rozhodli sme sa ako rodina nekúpiť si nové auto, ale stráviť rok v USA - v mestečku Berrien Springs, štát Michigan. Ja ako študent na miestnej univerzite, manželka ako podpora (obaja zamestnávatelia našli pre náš bláznivý zámer pochopenie - ďakujeme) a deti ako žiaci v miestnej štátnej škole. Bola to odvaha, krok do neznáma a tiež poriadny risk.
Aby ste ma správne pochopili. Náš Lukáš je dieťa, ktoré sme si vzali ako päťročné z detského domova nesúceho velebný názov „Osobitná škôlka internátna". Vysvetlenie ako sa tam dostal by bolo absurdné a neuveriteľné súčasne, takže vás toho ušetrím. Skajku sme si vzali z detského domova, keď mala šesť rokov. On má dnes trinásť, ona štrnásť. Siedmak a ôsmačka. Skajka bola na Slovensku dobrá žiačka, pravidelne nosila pochvaly triedneho učiteľa či riaditeľa školy. Stálo ju to veľa driny, ale je ctižiadostivá, takže sa to dalo. S Lukim to však bolo často trápenie - ADHD a k tomu iné neduhy spôsobené inštitucionálnou výchovou a kadečím iným. Asistent učiteľa, špeciálny prístup, návštevy v škole, neustále nejaké problémy, frustrácia...
Keď deti 8. septembra 2009 o 7:01 nastúpili prvýkrát do žltého školského autobusu, ktorý zastavil pred naším domom, nebolo všetko jedno ani im, ani nám. Báli sa chúďatá. A my sme celý deň sedeli s hlavami v dlaniach... Čo sme im to len urobili? Veď po anglicky vedia dohromady asi 100 slov...
Ich návrat domov o 14:54 (ten autobus chodí stále rovnako presne) bol podozrivý. Obaja úsmevy od ucha k uchu. Great school! Schemrock! Ops...
Deti majú každý deň osem hodín (päť hlavných predmetov a tri vedľajšie, každý deň ten istý rozvrh), učivo približne rovnaké ako na Slovensku - v niečom podrobnejšie, v niečom menej, viac sa sústreďujú na veľké celky než na skákanie z jedného učiva na druhé. Nechcem hodnotiť americké školstvo - máme skúsenosť s jedinou školou. Nebudem ani opisovať všetko, čo sa odohralo za tých jedenásť týždňov, čo tu chodia do školy. Pred dvomi týždňami však bolo rodičovské združenie. Boli sme za všetkými učiteľmi hlavných predmetov (výhradne osobné konzultácie). Teda spolu desať učiteľov. Výsledok? Vždy, keď sme odchádzali od toho-ktorého učiteľa, mal som guču v krku a slzy v očiach. Od šťastia ľudia, od šťastia... Ako to s našimi deťmi vyzerá dnes?
Skaja je hrdá ôsmačka. Test z matematiky napísala na plný počet bodov - to sa podarilo len desiatim z vyše deväťdesiatich ôsmakov. Keď som sa matikára spýtal, či sa jej náhodou niekto neposmieva (na Slovensku bola proste krpaňa a bifľoška), len nemo pokrútil hlavou: „A prečo by sa jej mali posmievať? Tu máme deti na vozíku, deti takmer úplne hluché s ušnými implantátmi, deti po DMO, malé, veľké, čierne, biele, žlté, šikmooké... Kto by sa jej smial? Keď sa na ňu pozerám, zdá sa mi, akoby to bolo normálne americké dievča." Aha?!
Na angličtine z prejavu o prečítanej knihe o Marii Sklodowskej-Curie dostala A+ a veľký potlesk celej triedy. Podľa slov učiteľky všetci žiaci s otvorenými ústami sledovali, ako Skaja päťminútovú reč hovorí takmer spamäti a nechápavo krútili hlavou, ako môže vedieť tak dobre po anglicky, keď na začiatku roka nevedela nič. Učiteľka zvlášť ocenila jej zrozumiteľný akcentJ. Na Science (to je mix našej fyziky, biológie a chémie) si ju učiteľ nevedel vynachváliť. Vraj sa mu páčia jej poznámky a to, ako si poctivo robí úlohy. Len nech sa nehanbí a občas sa niečo opýta, to by učiteľ ocenil. Na čítaní (to je to, v čom sme na Slovensku takí biedni - učia sa nachádzať v texte to podstatné, hodnotia ho) ďalšia pochvala. Vraj Skaja výborne číta a už sa jej darí aj dobre odpovedať na otázky... No a napokon History. Učiteľova prvá otázka bola: „Takže vy ste tu už tri roky?" Nie, odpovedám, tri mesiace. Chudák, naprázdno preglgol, pozrel sa rýchlo do svojich záznamov, viditeľne sa mu uľavilo a potom vysvetlil: „Viete, ja som to pochopil tak, že ste tu už tri roky a tak som Scarlet nerobil žiadne úľavy. Ale som veľmi spokojný. Má u mňa B. Páči sa mi, aká je aktívna, ako sa ma chodí pýtať, keď nerozumie..." Jedine z počítačov mala C, lebo sa učia písať a s klávesnicou sa zatiaľ príliš neskamarátila... Ale už sa to zlepšujeJ.
Ľudia zlatí, boli sme s manželkou nadšení, spokojní, mierne sa nám uľavilo...
A potom sme sa vybrali za Lukiho učiteľmi.
Na angličtine malý chlapík zažmurkal očami - Lukas? Oh, he is great! A potom ho chválil, aký je pozorný, ako zo začiatku nevedel, čo má robiť, ale dnes už samostatne odpisuje z tabule a dokonca aj poznámky si robí sám... Aha... Náš Lukáš? Učitelia na Slovensku mi určite dajú za pravdu, že vyjadrenie „Lukáš pracuje samostatne" je oxymoron. Nechápavo sme vyšli z triedy... Science - takmer dvojmetrový a vyše stotridsaťkilový učiteľ vedy u Lukáša určite budí rešpekt. Opäť pochvala za samostatnú prácu, za vypracované zadania a k tomu návod, ako niektoré veci robiť lepšie, ako si písať poznámky a kedy odovzdávať úlohy... Matematika? Známka B z testu. Písal spolu s ostatnými. Maximálna spokojnosť. Učiteľka chápe, že Lukáš slovné príklady v angličtine nemôže rozumieť, ale chváli ho za počítanie algebraických výrazov. A za samostatnú (!) prácu. Vraví, ako mu minule chcela niečo pomôcť a on ju poslal preč, že sa to pokúsi urobiť sám. Nechápačky, nestíhačky...
Čítanie - opäť pochvala. Čítajú akúsi knihu a potom si v dvojiciach kladú otázky a odpovedajú. S Lukášom zo začiatku nechcel byť nikto v dvojici, lebo nerozumel. Tak s ním pracovala učiteľka. Dnes sa o neho trhajú, lebo zistili, že jednak už čosi rozumie a jednak vie byť veľmi zábavný. Dokonca ich chcel začať učiť hebrejskú abecedu. (Napísal mu ju strýko, naučil sa ju za deň. Keď má náladu, píše po slovensky alebo po anglicky, sprava doľava, hebrejským písmom.) Ale napokon sa s učiteľkou dohodol, že najprv sa on naučí po anglicky a až potom ich naučí hebrejskú abecedu. It´s a deal...
Zemepis bola (vďaka triednemu) Lukiho srdcovka už na Slovensku. Vysmiata zemepisárka nám len zopakovala to, čo už poslala dva týždne predtým e-mailom (komunikácia so školou je na samostatný článok - pozri nižšie). Lukáša proste miluje...
Domov som to mal problém došoférovať, do očí sa mi tlačili slzy...
Korunu všetkému nasadil papier, ktorý Lukáš priniesol na druhý deň zo školy. Stálo v ňom, že Lukáš mal tento štvrťrok výsledné známky iba A a B a že je na neho ako riaditeľ hrdý a že máme byť na neho hrdí aj my a že nás pozýva na spoločné raňajky, na ktoré sú pozvaní všetci žiaci s takýmto prospechom spolu s rodičmi.
Na spoločných raňajkách bolo okolo 100 žiakov (škola má ročníky 6 až 8 a vyše 300 žiakov). Riaditeľ povedal, že títo žiaci sú to, na čo je škola hrdá. A náš Lukáš tam sedel, ticho plakal, žmolil v ruke lekvárovú šišku a jediné, na čo sa zmohol bolo - ja som medzi najlepšími žiakmi, ja som medzi najlepšími žiakmi, ja som...
Dnes chodí Lukáš s radosťou do školy a natešený sa z nej aj vracia.
Lukáš nosí do školy okuliare, ktoré na Slovensku nosiť nechcel. (Ako sa mu asi spolužiaci prihovárali? Slepúch? Okuliarnik indický?)
Lukáš má kamarátov. (Na Slovensku mal jedného.)
Lukáš cez obednú pauzu hráva so spolužiakmi basketbal. (On, čo roky na telesnej poriadne necvičil, lebo sa mu stále niekto smial, že je drevo a preto sa telocviku vyhýbal, ako sa len dalo, robí dnes s basketbalovou loptou také finty, že sa na neho nechytám už ani ja, hoci som o hlavu a pol vyšší. Naposledy som s ním pri hodoch na kôš naozaj kruto prehral.)
Lukáš sa doma učí. (On, ktorému bolo doma treba hroziť, ktorého sme museli prosiť... Príde domov a povie: I have a lot of homeworks. I will not sleep whole night.)
Lukáš číta. (On, ktorý bol doma ochotný čítať akurát tak komixy Asterix a Obelix, dnes číta už tretiu knihu v angličtine!)
Lukáš si verí. (On, ktorý sa bál cudzích ľudí, ktorý sa neustále cítil niekým ohrozený, teraz chodí po škole, vtipkuje s riaditeľom, učiteľmi a spolužiakmi...)
Celé do zaklincoval telefonátom s mojou mamou. Povedal jej: Rodičia mi vždy vraveli, že som šikovný, ale až tu som pochopil, že som naozaj dobrý.
Som šťastný, keď vidím, aké sú moje deti šťastné! (A to sa učia oveľa viac ako na Slovensku, lebo okrem všetkého ostatného musia zvládať angličtinu. Naozaj na sebe tvrdo pracujú a učia sa doma každý deň vyše štyri hodiny. Ale vidia zmysel svojej snahy... A sú šťastné...)
Ehm... Asi už len toľko... Myslíte, že ich mám dať naspäť do slovenskej školy?
PS: Zrejme začneme zúfalo hľadať spôsob, ako to tu finančne zvládnuť, kým nevychodia strednú školu...
